Futbalová sága rodu Weissovcov pokračuje už treťou generáciou

Vladimír Weiss sa snaží udať reprezentácii správny smer.
Vladimír Weiss sa snaží udať reprezentácii správny smer. (Autor: FOTO - ČTK)
Ladislav Harsányi|30. jan 2009 o 22:30

V kráľovských rodinách sa žezlo dedí zväčša po meči. V rodine Weissovcov tvorí dedičnú relikviu futbalová lopta. Už tri generácie. Zakladateľom futbalovej ságy je Vladimír Weiss I., otec súčasného trénera reprezentácie Vladimíra Weissa.

Tri generácie futbalovej rodiny. Spolu hrali v dvanástich rozličných kluboch v troch rôznych krajinách. Jeden z nich hral finále olympijského turnaja, druhý viedol Artmediu Petržalka v skupinovej fáze Ligy majstrov a ten najmladší má pred sebou ešte celú kariéru. Všetci traja majú rovnaké meno - Vladimír Weiss.

  • Strieborný medailista z olympiády v Tokiu
  • Tréner slovenskej futbalovej reprezentácie
  • Slovenský talent v anglickom klube

Postaviť sa na nohy a ísť za vnukom

Vchádzame do útulného domu v Limbachu pri Pezinku. Na stene v predsieni sa na čestnom mieste vyníma zarámovaná fotografia z roku 1964. Vladimír Weiss na nej preberá striebornú medailu na tokijskej olympiáde ako člen československého futbalového výberu. Pamätný rok pre neho a nielen pre vzácny olympijský kov. Pár týždňov pred hrami prichádza na svet syn Vladimír. A on si musí viac ako mesiac počkať, kým ho po prvý raz uvidí a vezme na ruky. Môže za to futbal.

Syna uvidel len na fotke

„Keď sa Vlado narodil, bol som s mužstvom na predolympijskom sústredení v Česku. Do odletu chýbal deň. Tréner Rudolf Vytlačil najprv prejavil ochotu pustiť ma domov „na otočku“. Potom si to však rozmyslel a riekol: „Vláďo, kup tři lahvínky červenýho, oslavíme to tu a bude klid.“

„Tak aj bolo,“ vracia sa náš hostiteľ Vladimír Weiss I. štyridsaťpäť rokov dozadu.

Syna videl po prvý raz iba na fotografii. „Doniesli mi ju novinári do Tokia,“ vysvetľuje. Mužstvo vedené kapitánom Antonom Urbanom to dotiahlo až do finále, kde podľahlo Maďarsku. Prehrávali sme 0:2. Najprv si vrazil loptu do našej siete Vojta a potom skóroval Bene. Brumovský znížil. „V závere ešte šiel sám na brankára Tono Urban. Trochu sa však splašil a finále sme prehrali 1:2,“ doplní Weiss.

Tešil sa však aj zo striebra a na svojho potomka. Osud však prvé stretnutie ešte oddialil. „Čakali sme v Phnom Penhi na lietadlo z Jakarty. Pre poruchu však nedorazilo a zostali sme tam týždeň trčať, doma o nás nemali žiadne informácie.

Hovoril som si, ak bude Vlado šikovnejší, kým prídem domov, už bude behať,“ vraví s úsmevom o dobrodružnom návrate do vlasti. Členovia strieborného tímu v Tokiu nezbohatli. „Kým teraz by sme dostali po 400-tisíc korún, vtedy nám dali dve tisícky. Tisícku nám z toho hneď strhli za oblečenie, v ktorom sme pochodovali pred cisárom Hirohitom,“ dáva bodku za olympijskými spomienkami.

„Moji rodičia boli hospodári klubu Lokomotívy Vrútky, nuž som sa odmalička motal po ihrisku,“ približuje prvé futbalové krôčiky. Neskôr sa stal ľavým krídlom vo vrútockom doraste (predtým si zahral mestskú ligu v Košiciach) v jednom mužstve s Adolfom Schererom. Ten sa potom vybral do bratislavskej Červenej Hviezdy a Weiss ho o rok neskôr nasledoval.

„Zaplatili mňa osemtisíc korún. Písal sa rok 1958,“ približuje svoj príchod do Bratislavy. Na jeseň bol v rezerve, no na jar sa prebojoval do áčka. To už mužstvo s Buberníkom, Kačánim a ďalšími skvelými futbalistami ­tiahlo za majstrovským titulom. „Na jar som dostal po prvý raz šancu proti Košiciam. V ďalšom zápase v Ostrave ma síce tréner Karol Borhy do základu nepostavil, no zranil sa Gusto Mráz a ja som ho striedal. Začal som pravidelne hrávať a potom som sa stal na ďalších osem či deväť rokov členom základnej zostavy,“ pripomína Weiss. V roku 1959 bol najmladším členom majstrovského tímu, titul získal v devätnástich rokoch.

Proti Pelému, Jairzinhovi i Vavá

Zažil dobrodružné africké i americké zájazdy ČH, ale aj veľké zápasy na európskej scéne. „V predkole EPM sme prešli cez FC Porto, keď po domácej remíze sme u súpera vyhrali 2:0. Domáci tomu nechceli uveriť. A potom nasledovali dva tvrdé duely s Glasgowom Rangers. V Glasgowe bolo na štadióne 85-tisíc divákov, uzavreli ho hodinu pred zápasom. Viedli sme 2:1 a 3:2, no nakoniec sme odchádzali s prehrou 3:4. Dostali sme gól 20 sekúnd pred koncom rukou. Odvetu sme hrali pred najvyššou návštevou, aká kedy videla futbal v Bratislave. Na Tehelné pole sa natlačilo 65-tisíc ľudí, praskli bariéry, zranili sa ľudia. Nechali sme sa strhnúť k okopávaniu a odplácaniu a po remíze 1:1 sme vypadli,“ oživuje spomienky.

Vybrali ho aj do československej reprezentácie, za ktorú odohral tri zápasy. Osudným sa stala jedenástka v kvalifikačnom zápase na MS 1966 proti Portugalsku na Tehelnom poli. „Pohnojil som to... V 20. mi­núte začalo hrozne pršať. To už nebolo ihrisko, ale bahno. Noha utekala, kde chcela. Treba vidieť brankárov pohyb v poslednom zlomku sekundy a ja so ho nevidel. Riskol som a brankár tiež. Vyrazil to,“ opisuje jeden z najhorších momentov futbalovej kariéry.

S futbalom pochodil pol sveta od Afriky až po všetky Ameriky - Severnú, Strednú i Južnú. „Na turnaji Hexagonála v Čile sme hrali proti Santosu. Pelé mal izbu oproti našej, a takto sme bývali dva týždne. Santos nad nami vyhral 6:4, pričom sám Pelé nám nasúkal štyri,“ pripomína chvíle s futbalovým kráľom. „V Buenos Aires sme hrali pred 100-tisíc divákmi, proti Botafogu som bránil Jairzinha. V Mexico City bol zase mojím protivníkom Vavá,“ vymenúva súboje s velikánmi brazílskeho futbalu.

Novomeský o malom Vladovi

Jeho syn Vladimír poňom prevzal rodinnú futbalovú štafetu. „Odmala to bol šikovný chlapec na všetky športy. Neviem, aký šikovný je teraz ­(smiech)... Je však trochu nervózny, to viem. Má toho veľa,“ reaguje, keď reč zvrtneme na syna. Aký bol Vlado ako dieťa? „Slušný, úctivý, neboli s ním žiadne problémy. Bývali sme na Martinčekovej ulici a naším susedom na 2. pos­chodí bol literát Laco Novomeský. Sedával na lavičke pred domom a sledoval Vlada, ako sa tam hrá a športuje. Raz mi takto povedal: Ten váš chlapec je šikovný, raz z neho niečo bude.“

O mladého futbalistu Weissa však spočiatku nebol veľký záujem. „Sám si vybavil vojenčinu v Hurbanove. Keď ho videl riaditeľ tamojšieho pivovaru na trávniku, vraví mi: Pán Weiss, raz z neho bude reprezentant. Mal pravdu,“ rozpráva jeho otec.

Jedného dňa sa ozval Dynamo Kyjev. „Na letisku v Kyjeve ho čakal samotný Valerij Lobanovskij a opýtal sa ho: Chceš hrať za nás? Vlado prikývol. Napokon však z prestupu nebolo nič.“ Prečo? „Ťažko povedať, zrejme ho nechceli z Interu pustiť. Zatrhli mu aj Spartu. Proti bol aj Gejza Šlapka, vtedy prvý tajomník mestského výboru strany, ktorý sa angažoval v klube.“ Do Sparty sa napokon dostal, ale až o niekoľko rokov neskôr.

Ako tréner vyrástol v Petržalke. „Strávil tam celé dni a nemal to ľahké. Naučil sa biť za hráčov, pomáhal im. Na druhej strane však aj vyžadoval.“ Čo si myslí o priateľstve syna s bývalým majiteľom klubu Ivanom ­Kmotríkom. „Faktom je, že sa stali priateľmi na život a na smrť. No Vlado vedel byť tvrdý aj voči nemu a povedať si svoje.“

Zákerné choroby

Zákerné choroby vážne zasiahli do života rodiny. V roku 1980 prišiel o manželku, Vladovu mamu. „Ťahalo sa to tri roky. Operovali ju, potom bola pol roka doma a opäť putovala do nemocnice. Zomrela na onkológii na Heydukovej.“ Po necelom roku to bola už druhá krutá rana osudu. „Predchádzajúci rok mi zomrela mama. Tu v kychyni, dostala diabetickú kómu,“ vraví. Keďže sa musel starať okrem dvoch maloletých detí o otca v pokročilom veku, trénovať mohol iba po okolí, aby si kedykoľvek mohol odskočiť domov.

V posledných rokoch choroba pre zmenu jemu pripravila nemálo utrpenia. Prišiel o časť nohy a odvtedy je odkázaný na invalidný vozík. „Na príčine je cukrovka, ktorú som zdedil,“ vysvetľuje. Práve v čase, keď jeho syn viedol Artmediu v spanilej jazde v Lige majstrov, hospitalizovali ho vo vážnom stave na Mickiewiczovej. „Cievni chirurgovia mi povedali, že to od kolena musí ísť dolu. Nesúhlasil som. A tak vzali, len čo bolo nevyhnutné. V priebehu pol roka by som mal na ňu dostať protézu. Rád by som sa postavil na nohy a nastúpil do lie­tadla. A uvidel vnuka v zápase Manchestru City,“ vraví o svojej veľkej túžbe. Tešia ho veľké futbalové pokroky Vladimíra Weissa najmladšieho. „Je to talent. V Anglicku je už päť rokov. Vybral sa tam bez rodičov, kamarátov, za to ho obdivujem. Už sa hlási o slovo v áčku. Mal byť nabrať ešte trochu sily, zmohutnieť. Veľmi mu fandím.“

V rodine Weissovcov je rok 2009 rokom výročí. Najstarší z rodu Weissovcov bude mať v septembri sedemdesiat. Ešte predtým uplynie 50 rokov, čo získal s ČH majstrovský titul. A v októbri zase 45 rokov od zisku olympijského striebra. V pondelok to bude presne 15 rokov, čo dal jeho syn prvý gól slovenskej reprezentácie. Ten oslávi v septembri, deň po otcových narodeninách, svojich 45. Najmladší z rodu Weissovcov zase dovŕši koncom novembra 20. Weissovci majú na čo spomínať. A do rodinnej futbalovej kroniky pribúdajú ďalšie kapitoly.

najstarsi.jpg

Vladimír Weiss so striebornou olympijskou medailou. Foto SME - Pavol Funtál

Vladimír Weiss I.

Dátum narodenia: 21. september 1939

Hráčska kariéra: Lokomotíva Vrútky, ČH Bratislava/Inter, Baník Prievidza, Trnávka

Úspechy: striebro z OH 1964, majster Československa (1959), trojnásobný reprezentant Československa

Trénerská kariéra: Trnávka, Rapid Bratislava, Slovenský Grob, Pezinok, Limbach

Syna do reprezentácie? Začnem o tom rozmýšľať

Vladimír Weiss si myslí, že Stochova generácia prehovorí do budúcnosti. Lásku k futbalu zdedil po otcovi. Tvrdí však, že bol samorast. Reprezentačný tréner Vladimír Weiss hovorí o sebe, svojom otcovi i synovi.

Otec ho do ničoho nenútil. Do futbalu ani nemusel. „Loptu som naháňal najprv po obývačke, potom na ulici a neskôr za bratislavský Rapid. Mal som päť-šesť rokov, otec ešte hrával a brával ma na tréningy na Inter. Keď končil kariéru, kopal som za žiacke výbery Rapidu,“ približuje „stredný Weiss“ svoje prvé futbalové kroky. „Lásku k lopte som zdedil, alebo ak chcete, bola vrodená. Vyvíjalo sa to samospádom. Lopta mi viac učarovala ako škola či všetko ostatné,“ konštatuje. Story s trénerom Rudolfom Vytlačilom, ktorý jeho otcovi nedovolil ísť za ním po narodení, počul od otca niekoľkokrát. „Musel zo sústredenia rovno na olympiádu a uvidel ma až po nej. Taký je však futbalový život.“ Z Tokia však doniesol vzácny suvenír, striebornú medailu. „Vnímal som ju od detstva. Rád sa na ňu pozriem ešte aj dnes. Je najcennejšou v otcovej kariére.“

Futbal ako liek na bolesť

Po smrti mamy hľadal útechu a potešenie vo futbale. „Mama je len jedna a najmilší človek v živote. Nik ju nenahradí. Bola dlho chorá a ja som to znášal veľmi ťažko. Bolo to ťažké obdobie. Mal som pätnásť, sestra ešte o štyri roky menej, keď sme o ňu prišli. Otec mal toho veľa na pleciach a život nebol jednoduchý. Všetko som sa snažil prekonávať futbalom. Zaumienil som si, že raz budem profesionálnym futbalistom a tomu som podriaďoval všetko.“

O svojej kariére sa rozhovoril takto: „Bol som trochu samorast. Moja kariéra sa nevyvíjala vo veľkolepom štýle, v mladom veku som nehrával v lige či reprezentácii. Hral som národnú ligu v Hurbanove na vojenčine, Inter po spojení s Petržalkou vypadol z ligy, nuž som sa ocitol opäť iba v národnej. Najvyššiu súťaž som začal hrávať pravidelne v 23 rokoch. Preskákal som si svoje v nižšej súťaži, kde bol kopec dobrých futbalistov.“ Potom to však prišlo: československá reprezentácia (prvý v histórii, ktorý v nej nasledoval otca), šieste miesto na MS 1990. Stihol aj slovenskú. Mohol to dotiahnuť ešte ďalej, no pribrzdilo ho zranenie.

Trénersky sa vytiahol v Artmedii a v Lige majstrov s ňou robil divy. Zhodou okolností, práve v tom čase zvádzal jeho otec ťažký boj v nemocnici. „Je to paradox, že keď máte najväčšiu bolesť, urobíte najväčšie úspechy v práci, vo futbale. Čudné veci sa dejú niekedy na tomto svete. Otec prišiel o časť nohy v čase, keď som zažíval trénerské úspechy. Jedno oko sa mi smialo, druhé plakalo. Život však išiel ďalej, otcovi sa teraz polepšilo, je nádej, že ešte bude môcť chodiť.“

Syn sa rozhodol sám

O synovi vraví, že je väčším talentom, než bol on. „Od mala sa hral s loptou, bol hravý typ. Aj tenis či hokej mu šli výborne. Talent určite má, vďaka nemu vynikal už v mládežníckych kategóriách. To sa dnes počíta,“ vraví o Vladimírovi Weissovi najmladšom. Musel niekedy dať synovi výchovnú facku? „Takéto výchovné metódy som nikdy nemal. Bol živé decko, aj je, expert. Je ho plná kabína, vie strhnúť spoluhráčov, nechýba mu humor. Zavše vie byť aj drzý. Je to však môj syn a som na neho hrdý. Myslím si, že je slušný chlapec. Stále ho beriem ako chlapčeka, ktorý odchádza v pätnástich kamsi do Anglicka, no sám nevie, kam. Na ten pohľad na letisku človek nikdy nezabudne, stále ho vidím, stále má výzor malého chlapca. Stále ho vnímam ako Vladka a nie Vlada Weissa.“

Kto rozhodol o tom, že futbalovo bude rásť v Anglicku? „Sám. A ja som mu to schválil. Či to bola správna cesta, ukáže čas. Dostal ponuku na turnaji v Severnom Írsku. Všimli si ho skauti a najprv mu ponúkli Arsenal. Až potom prišla ponuka z Manchestru City. Vtedy videl väčšiu šancu, že sa dostane do prvého mužstva v City, dnes je to možno iné. V Arsenale totiž mladí hráči dostávajú oveľa viac šancí. Myslím si však, že jeho čas príde. Už bol na lavičke proti Wiganu, mal nastúpiť počas hry, lenže City vylúčili hráča a tréner to riešil inak.“ Cení si, že mal odvahu odísť v pätnástich do sveta. „Je to úplne iný život, iná krajina, musel sa naučiť reč. Tieto veci boli pre neho ťažké a vážim si ho za to, že ich zvládol tak, ako ich zvládol.“

O jeho futbalových prednos­tiach i nedostatkoch hovorí: „Má veľa dobrých vlastností, ale aj dosť nedostatkov. V anglických podmienkach je náročná fyzická kondícia a defenzívna činnosť, v tom sa musí zlepšiť. Pretože dnes všetci útočia, všetci bránia. Naučí vás to zápasová prax a davy ľudí vás k tomu strhnú. Na ihrisku je niekedy prchký, podobná povaha ako ja. Na svoj vek je však veľmi rozumný. Keď ho porovnávam s rovesníkmi, život ho naučil aj inej sebadisciplíne, väčšiemu rozhľadu vo svete.“

Tajná zbraň City?

Vidí synovu budúcnosť v Manchestri City alebo niekde inde? „Rozprával som sa s trénerom Markom Hughesom, Vladka si pripravuje, šetrí si ho. Anglické noviny napísali, že je to „secret“ klubu, čiže tajomstvo. Uvidíme, či zostane, alebo odíde na hosťovanie. Tréner ho nechce pustiť nikam.“ Podľa Weissa sa aj me­dzi megahviezdami môže presadiť mladý talent. „Pozrite, nedávno vyskočil Miňo Stoch, ktorý za­hral fantasticky a držím mu palce. Táto naša mladá generácia môže povedať do budúcnosti výrazné slovo aj v slovenskom futbale. Uvažujem, že Stocha zavolám na dvojzápas proti Cypru. Pre týchto chlapcov je dôležité, aby v devätnástich hrávali nejakú súťaž pravidelne. Lavička im toho veľa nedá. Ale keď trénujete s hráčmi ako Robinho či Lampard, je to dobrá škola.“

A čo tak zavolať do reprezentácie syna? „Tak to mám ťažšie. Volať syna do reprezentácie z lavičky sa mi zdá scestné. Pre­ukázal však, že musím nad tým začať rozmýšľať.“

Čo hovorí Weiss na takúto víziu: Píše sa rok 2010, robí nomináciu na MS, pričom na súpisku napíše aj mená Miroslav Stoch a Vladimír Weiss junior. „Možné je všetko, bodaj by ste mali pravdu. Ako tréner by som bol veľmi šťastný, že sme sa prebojovali na MS, a pre mňa ako otca by bolo úžasné, keby syn hral raz za národné mužstvo.“

trener2.jpg

Reprezentačný tréner Vladimír Weiss - Foto SITA

Vladimír Weiss II.

Dátum narodenia: 22. september 1964

Hráčska kariéra: Rapid Bratislava, ČH Bratislava, Agro Hurbanovo, Inter Bratislava, Sparta Praha, Petra Drnovice, 1. FC Košice, DAC Dunajská Streda, Artmedia Petržalka

Úspechy: štvrťfinále MS 1990, Československo reprezentoval 19-krát, Slovensko 12-krát, majster so Spartou

Trénerská kariéra: Artmedia Petržalka (dvakrát majster, dvakrát víťaz Slovenského pohára, účasť v skupinovej fáze Ligy majstrov), Saturn Ramenskoje, Artmedia, slovenská reprezentácia

Robinho: Budeš mojím nástupcom:

Najmladší z rodu Weissovcov sa hlási o slovo v najvyššej anglickej súťaži. Vladimír Weiss (19) je v kádri A-tímu Manchestru City a čaká na svoj debut v Premier League. A ten sa nezadržateľne blíži.

Pamätáte si na otca z detstva ako na futbalistu? Viedol vás pri prvých futbalových krokoch za ručičku alebo tomu nechával voľný priebeh?

„Pamätám si ho z čias sklonku jeho kariéry v Artmedii. Do futbalu ma však nijako netlačil, no za to som mal vždy jeho plnú podporu. Bol pri všetkých mojich futbalových úspechoch a prežívali sme ich spoločne.“

V detstve ste hrávali aj hokej, no zvíťazil futbal. Čo rozhodlo, že dostala prednosť lopta pred pukom?

„Tri roky som obliekal dres hokejového Ružinova, vtedy pod názvom Danubia. Hrať však súčasne hokej i futbal, to sa nedá. V desiatich som si vybral loptu, aj pod vplyvom toho, že sme futbalová rodina. A som veľmi rád, že som sa tak rozhodol.“

V pätnástich rokoch ste sa opäť rozhodovali. V tomto prípade medzi akadémiou Manchestru City a Arsenalu. Prečo ste dali prednosť City?

„Bolo viac orientované na mladých hráčov na roz­diel od vtedajšieho Arsenalu. Vybral som si City s tým, že v budúcnosti bude možnosť prejsť k Londýnčanom. Vyhral som s mládežníkmi City Anglický pohár a podpísal som s klubom profesionálnu zmluvu na tri roky. Ešte mi platí na dva a pol roka.“

Súčasný klub pod arabskými miliardármi sa snaží získať do tímu megahviezdy. Nebude to smrť pre vás, mladých hráčov?

„Pozrite sa, chcem hrať Premier League a nech už by som bol v ktoromkoľvek klube, mal by som to veľmi ťažké. V Manchestri sa posúvam dopredu postupnými krokmi a som trpezlivý. Zatiaľ ma nechcú pustiť ani na hosťovanie, no sklamaný z toho nie som. Na hosťovanie sa dá ísť prakticky počas celého roka a ja som trpezlivý. Už som sa ocitol v nominácii na zápas Premier League a premiéra sa blíži. Je to môj veľký cieľ hrať túto súťaž.“

Stoch je príkladom, že aj v tíme nabitom hviezdami sa dá presadiť. Bolo to pre vás povzbudením?

„Hoci jeho tím je pre nás súperom, držím mu palce, aby sa mu darilo aj naďalej. Sme spolu v kontakte. Verím, že sa doč­kám aj ja.“

Vraj ste veľký kamarát s Brazílčanom Robinhom. Je to pravda?

„Áno, obľúbil si ma. Obaja sme technickí hráči, máme radi loptu. Povedal mi, že budem jeho nástupcom (smiech).“

V Anglicku je len pol roka. Dohovoríte sa spolu?

„Bez problémov, základy angličtiny sa už naučil.“

Viete si predstaviť, že trebárs o pol roka či o rok vás zavolá otec do reprezentácie?

„Viem. Myslím si však, že teraz by to bolo ešte predčasné. Nemám za sebou ešte toľko ťažkých zápasov. Počkám si na to, a keď k tomu príde, aj túto šancu budem chcieť využiť. Aj v tomto prípade som však trpezlivý.“

najmladsi.jpg

Najmladší futbalista v rodine oblieka dres Manchester City

Vladimír Weiss III.

Dátum narodenia: 30. november 1989

Hráčska kariéra: Inter Bratislava, Manchester City

Úspechy: víťaz Anglického pohára mládežníckych tímov, reprezentant Slovenska do 21 rokov

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov